Kaštieľ, Stroskotanec, Túžba

Kaštieľ

Vyprázdnený kaštieľ na okraji lesa
ako kvet na mravenisku tkvie sa
zažil svoje zlaté časy
čaká či ho niekto spasí

Stojí stále nepohnuto
v obave, či mu škridlová parochňa
neoškrie fasádu stuchnutého krému
má trému, keď okolo prejde voz

Stroskotanec

Niečo bezduché pláva na hladine
niečo bledé sa leskne na
mesačnej tmavočiernomodrej
planine
a hoci spod hladiny dýcha chlad
mesiac neodložil svoj pád
do ligotavých vĺn
a myslí že stroskotanca preberie jeho spln.

Túžba
Túžba bola sily plná
zhorela naraz a hneď skoná
zavše ale zavše iskra z popola
svieti,bliká,čaká pokorne
možno na 2 telá nemotorné
možno na 2 duše strhané
a potichúčky kuje sprisahanie.
Tak ju stále vláčime z paluby
do podpalubia
až snáď raz vykľuje sa
z nej melódia omamná
upokojujúca,pôvabná,láska