V Egypte

Zvony napoludnie bijú
smutne zneje mi ich hlas
viečka slzy nezakryjú
dušu gniavi, tlačí strach...

V izbe na ulici v metre
niečo chýba, čosi niet
stojím mĺkvo v divom vetre
opustený čakám na svoj svet

Občas zazriem ho u detí
čo sa práve usmievajú
vtedy jak ponorený do kvetín
čo v kytice splývajú

nechám sa niesť zmesou vône
zavriem oči,vzlietnem k nebu
a pokorne kľaknem do tône
toho prevzácneho chlebu

čo ukázal nám pravý domov
hojnosť vraj preň typická je
tak dúfam že ráta i so mnou
tak odvrhujem pozemské raje
a neviem sa dočkať domova...