Kvetke

Ťažký ako olovo
nehodný ako prach zeme
prosím o reč, o slovo
kým odstrelíš ma pri stene

Viem, je drzosť brať si právo
už aj pozrieť na teba
nieto žiadať o milosť slova
kde slov vlastne netreba

Aj tak budem ešte drzý
a vytiahnem si z boty kameň
asi to nezastaví slzy
ani nedôvery prameň

Snáď aspoň umriem s čistým štítom
hoci s hanbou na tvári
že som vždycky túžil po tom
byť úprimný a netváriť

sa že sme O.K.
keď sme boli blízko seba
však pre vlastnú tvrdosť
nedovidel som na teba

Na tú Kvetku čo teraz vidím
a ktorej možno stále krivdím
túžiac možno po čomsi hlbšom
čoho proste nie sme schopní

a tak údermi srdcových chlopní
odrátavam zvyšné sekundy mňa v Tebe
no predsa v tom kútiku duše
vracajúc sa na našu poslednú križovatku
neprestanem dúfať ani na chvíľu krátku
že sa ešte cesty naše spoja,to nech už je vôľa tvoja